Novinky Fotoalbum Známky Pre rodičov Jedálny lístok Školská jedáleň Kontakt
Navigácia
História školy Školský zákon

Dokumenty školy

História školy

Vývoj elementárneho školstva

 

      V roku 1810 bola v Obyciach zriadená rímsko-katolícka cirkevná škola. Prvým učiteľom bol vyslúžilý vojak Jurík.

      Vyučovalo sa v jazyku slovenskom a maďarskom. Deti sa učili v jednej učebni, ktorá spoločne s učiteľským bytom bola umiestnená v chatrnej chalupe. Vyučovacia doba trvala tri mesiace. Žiaci v triede sedeli na malých drevených stolčekoch, popri dlhých drevených laviciach. Tí žiaci, ktorí sa učili čítať, platili ako školský poplatok 10 grajciarov a jeden chlieb, tí, ktorí sa učili čítať a písať, platili 40 grajciarov. V zime každý žiak musel priniesť do školy drevo na kúrenie.

      V roku 1869 upravili učiteľský plat na 300 forintov ročne, a vtedy sa už učilo v zvláštnej učebni, do ktorej sa vchádzalo cez učiteľovu kuchyňu.

      Starý školský byt i s učebňou v roku 1889 vyhorel, preto bola postavená nová učebňa so zvláštnym vchodom a učiteľský byt na pôvodnom pozemku. Učiteľský byt mal dve izby, jednu pre kaplána, uzavretú kuchyňu, komoru a maštaľ. Školská budova stála v strede obce, mala dve učebne a jednu izbu pre výpomocného učiteľa. Bola to samostatná budova, postavená na kamenných základoch, z tehly a pokrytá škridlou. Výstavba bola ukončená v roku 1882. Škola bola obstojne vybavená pomôckami. Udržovateľom školy bola rímsko-katolícka obec a tri jutrá poľa, ktoré dala obec do prenájmu. Škola bola jednotriedna až do roku 1901. V roku 1902 bola rozšírená na dvojtriedku (tzv. Dolná škola).

      V roku 1913 bola postavená nová škola s jednou učebňou a bytom pre riaditeľa školy (tzv. Horná škola). V čase 1. svetovej vojny bola škola trojtriedna, od roku 1933 štvortriedna s troma učebňami. V septembri 1941 boli čiastočne opravené obidve školské budovy. Byt pri Dolnej škole bol zrúcaný, na jeho mieste bol upravený školský dvor. Prváci mali samostatnú triedu, druháci a tretiaci tvorili druhú triedu, štvrtáci a piataci tretiu a šiesty, siedmy a ôsmy ročník tvorili triedu štvrtú. Prvá trieda bola v Hornej škole, kde býval jej riaditeľ pán Lukačik, ktorý ich učil. Druhá, tretia a štvrtá trieda sa striedali vo vyučovaní raz v Hornej, inokedy v Dolnej škole. Aby to bolo možné, vyučovalo sa aj poobede, pretože k dispozícii boli len tri učebne. Podľa počtu žiakov sa utvárala veľká a malá trieda, podľa čoho sa niekedy i každý rok menili triedy v Hornej a Dolnej škole. Prvú triedu tvorilo približne 15 žiakov, druhú a tretiu triedu asi 30 žiakov a štvrtú okolo 35 žiakov.

     Žiaci sa delili na pánčence a sedliakov. Medzi pánčence patrili deti, ktorých rodičia boli aspoň malí remeselníci. Tieto deti nosili do školy v porovnaní so sedliackymi deťmi oveľa bohatšie desiaty (napr. biely chlieb s maslom a medom), ktoré im chudobnejšie deti závideli, pretože oni ako desiatu mali napr. len tri uvarené zemiaky.

     Najsystematickejšie a v najväčšom počte chodili žiaci do školy v zimnom období, od sviatku Všetkých svätých do Jozefa. V ostatnom ročnom období počet žiakov klesol, pretože bolo treba pásť dobytok a pomáhať doma pri rôznych prácach. Cez zimu sa často stávalo, že niektorí žiaci chodili do školy každý druhý deň, lebo v chudobných rodinách nemali všetky deti svoje čižmy, a tak si ich museli meniť so súrodencami. O kurivo sa v zimnom období starala obec, no i tak bolo samozrejmosťou, že každý žiak, ktorý prišiel do školy, musel doniesť jedno až dve polienka na kúrenie. Na to dával pozor vybraný žiak, ktorý stál pri dverách a kto nedoniesol drevo, musel sa preň vrátiť domov, alebo si niekde požičať. Väčšina žiakov považovala školu za príkaz a nešťastie, a preto mali veľkú radosť, keď vyučovanie pre nejakú príčinu nebolo.

     Každý žiak nosil do školy kapsičku ušitú z plátna, v ktorej mal pomôcky na vyučovanie. V prvej a druhej triede ako pomôcky na písanie slúžili uhlík - grífeľ a tabuľka s dreveným rámikom, ktorá bola na jednej strane čistá a na druhej strane boli riadky. Keď ju zapísali, zotreli text a písali ďalej. V tretej triede už žiaci dostali písanky. Písali atramentovým perom, ktoré si namáčali do kalamára. V prvom ročníku sa žiaci učili čítať, písať, počítať a modliť sa. Často ich učiteľ vodil do prírody, kde sa učili rozoznávať základné rastliny, stromy, rozlišovať jačmeň od žita a pod. Čítať a písať sa naučili dosť slabo, ale modliť sa základné modlitby vedeli dobre. Pri vysvetľovaní biblie všetky príbehy učiteľ situoval do obce a jej okolia.

      Prváci mali takmer každý deň hudobnú výchovu, lebo pán Lukačik, ktorý ich učil, hral na harmóniu. V prvom ročníku, niekedy aj vo vyšších ročníkoch, učiteľ nemal dopredu presne stanovený program. Učil práve to, na čo mal chuť, pričom didaktické princípy boli na slabej úrovni.

     Vo vyšších ročníkoch mala výučba lepšiu úroveň ako v prvom ročníku, pretože hodina už bola postavená väčšinou na pedagogických princípoch. Výučba prebiehala podobne ako v súčasnosti, avšak v jednej triede bolo viac ročníkov. Preto jeden ročník, napr. druháci, ktorí boli na hodine spolu s tretiakmi, mali "tiché" zamestnanie, t. j. učiteľ im zadal úlohy, ktoré riešili samostatne a tretiaci pracovali priamo s učiteľom. Približne v polovici vyučovacej hodiny sa ročníky vymenili. Samostatnosť žiakov bola slabá a aj napriek tomu, že sa učiteľ snažil vysvetľovať a vyučovať pútavo, len málo žiakov to motivovalo k lepšej chuti učiť sa a tak sa sebarealizovať. Avšak žiaci, ktorí prejavili záujem o školu, sa stali učiteľovými miláčikmi. V druhej, tretej a štvrtej triede priúčali učitelia žiakov aj včelárstvu a záhradníctvu. Vo vyučovacom procese vo veľkej miere využívali ako "názornú" pomôcku okolitú živú a neživú prírodu. Tieto sa využívali najmä v zemepise, prírodopise, ale aj v dejepise. Učiteľ žiakov učil orientácii v prírode, rozoznávať horniny, určovať rozdiely napr. medzi užovkou a vretenicou, poznávať rastliny a živočíchy.

      Z vyučovacích predmetov sa najväčší dôraz kládol na počty (matematiku). Vo štvrtej triede, kam patrili šiesty, siedmy a ôsmy ročník, sa žiaci delili do troch skupín. Do prvej patrili žiaci s najlepším prospechom, do tretej skupiny patrili žiaci s prospechom najhorším.

     Žiakom, ktorí chceli po piatom ročníku pokračovať v gymnáziu v Zlatých Moravciach, sa učiteľ venoval často aj po vyučovaní. Učil a zdokonaľoval ich najmä v slovenčine, matematike a vo vlastivede.

     Negatívnym javom vyskytujúcim sa v škole bolo nerešpektovanie ľavorukosti žiaka. Učitelia kategoricky preorientovali ľaváka na praváka, pričom veľkým "pomocníkom" im bola palica. Palica bola v tomto období neodmysliteľnou pomôckou učiteľa pri učení a vychovávaní žiakov, proti čomu väčšina rodičov neprotestovala. Avšak môžeme sa u učiteľov stretnúť aj s určitou empatiou a humánnosťou, ktorá sa prejavovala v chápaní najmä chudobných detí, ktorých hlad často donútil ukradnúť pánčaťu desiatu. Tu učiteľ nepoužil vždy palicu (iba podľa okolností), ale snažil sa po vyučovaní dohovoriť sedliackemu žiakovi, pričom ukradnutú desiatu mu nechal.

     Typické pre obdobie rokov 1929 - 1939 bolo, že medzi slovenskými učiteľmi pôsobili na obyckej škole aj českí učitelia. Pred 14. marcom 1939 vysokoškoláci a gymnazisti organizovali "vyháňanie" českých učiteľov. Spolu so žiakmi, ktorých sa im podarilo presvedčiť, vyhnali v tomto období posledného českého učiteľa pôsobiaceho v Obyciach. Mnohí obyvatelia Obýc, vrátane bývalých žiakov, ktorí boli na túto akciu nahovorení, neskôr ľutovali a zavrhovali tento čin, pretože českí učitelia pôsobiaci v Obyciach patrili medzi tunajších najlepších učiteľov. U žiakov dosahovali vynikajúce výsledky. Patrili medzi zakladateľov divadelnej ochotníckej činnosti, čím dvíhali úroveň nielen vo výchove, ale i v kultúre.

     V roku 1958 sa začal príprava výstavby deväťtriednej školy. Avšak so získaním pozemkov, na ktorých dnes táto škola stojí, boli veľké ťažkosti. Ich bývalí majitelia kládli veľký odpor a odvolávali sa až na kanceláriu prezidenta ČSR. Preto rada Miestneho národného výboru, Združenie rodičov a priateľov školy a Riaditeľstvo školy navrhovali budovanie školy na pozemku za pánskou pajtou. No kompetentní činitelia generálneho investora určili, že stavať sa musí jedine na mieste, ktoré bolo pôvodne určené, v opačnom prípade nebude stavba povolená. A tak 5. 1. 1961 sa začala výstavba deväťtriednej ZŠ odkrývkou humusu na stavenisku. Dňa 14. 1. 1961 bolo definitívne vytýčenie stavby. Dňa 3. 2. 1961 bola dosiahnutá najhlbšie úroveň základov kotolne. Dňa 14. 6. 1961 dosiahla stavba úroveň "glajchy". Riadnym tempom sa stavba rozbehla koncom septembra. Do konca decembra bola škola hotová tak, že na 28. 12. 1961 bola vypísaná kolaudácia novostavby, ktorá sa v plánovanom termíne neuskutočnila pre neukončenie remeselníckych prác. V apríli sa začalo s výstavbou dvoch bytových jednotiek pre učiteľov. Práce boli často prerušované. V decembri bola stavba provizórne prikrytá, no do konca roka celá stavba zamrzla. Vyučovanie v novej škole začalo vo februári roku 1962.

     16. 2. 1984 bola schválená výstavba školskej družiny a jedálne. Podnetom k výstavbe bola skutočnosť, že žiaci sa niekoľko rokov stravovali v jedálni Jednoty pri Pohostinstve, ktorá bola vzdialená od školy necelý kilometer. Neskôr sa žiaci stravovali v budove školy, avšak kapacita jedálne nepostačovala. Strava sa varila v kuchyni Materskej školy (niekoľko metrov od ZŠ), odkiaľ sa dovážala vo várniciach. V oboch prípadoch boli stravné náklady vyššie, akoby to bolo vo vlastnej réžii.

     Nákupom stavebného materiálu, vykopaním a betónovaním základov začala v roku 1986 výstavba budovy školskej družiny a jedálne. V roku 1988 sa ukončila "hrubá stavba". Vo vnútorných úpravách a v zariaďovaní budovy sa pokračovalo v roku 1990.

     1. 9. 1991 sa budova dala do prevádzky.

     V novembri 1997 boli Základná škola a budova školskej družiny a jedálne plynofikované.